Gelanor

Gelanor alebo Gelanór alebo Pelasgos (starogr. Πελασγός, Γελάνωρ, – Pelasgos, Gelanor/iný prepis Gelanór, lat. Gelanor, Pelasgus) je v gréckej mytológii syn a nástupca argejského kráľa Sthenela.^[1]

Gelanor bol posledným vládcom Argu, ktorý pochádzal z kráľovského rodu legendárneho Inacha. Jeho vláda sa skončila útekom z Argu a na trón zasadol Danaos.^[2][3][1]

Danaos bol pôvodne kráľom v Líbyii a mal päťdesiat dcér o ktoré sa uchádzalo päťdesiat synov jeho brata Aigypta, kráľa v Egypte. Danaos so sobášom nesúlasil, preto mu Aigyptos vypovedal vojnu a porazil ho.^[2] Pretože sa Danaos bál zajatia, ušiel aj so svojimi dcérami na Peloponéz do Argu, kde ho prijal kráľ Gelanor.^[3] Onedlho však pri brehoch Argolidy pristál Aigyptos, ktorý porazil argejské vojsko a so svojimi synmi donútil Danaa, aby im dal dcéry za manželky. Danaos musel súhlasiť, ale v hneve následne prikázal svojim dcéram, aby počas svadobnej noci manželov zavraždili. Všetky poslúchli okrem najmladšej Hyperméstry, ktorá svojho manžela Lynkea zachránila. Danaos sa tak Aigypta a jeho synov zbavil a keďže Gelanor po porážke svojho vojska ušiel, zasadol na kráľovský trón a založil tak v Argu kráľovstvo Danajcov.^[2][1]

V antickej tragédii Prosebnice z roku 463 pred Kr. od dramatika Aischyla, kráľ Gelanor figuruje pod menom Pelasgos^[4] a v jednej scéne sa predstaví ako potomok Palaichthona. Podľa významných novovekých autorov zaoberajúcich sa gréckou mytológiou výraz "Palaichthon" v starogréčtine znamená "starej krajiny" a^[5][6] ďalej uvádzajú, že skutočným menom kráľa Gelanora bolo Pelasgos, lebo slovo gelanó znamená "smiech" (doslova smiešny) a Pelasgos bol tak nazvaný preto, lebo sa smiali jeho nároku na kráľovský trón v Argu od Danaa.^[6]

1. ↑ ^{a b c} Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2,16,1.
2. ↑ ^{a b c} Vojtech Zamarovský. Bohovia a králi starého Egypta. Bratislava : Mladé letá, 1986. 66-150-86. S. 104–105.
3. ↑ ^{a b} Apollodoros, Bibliotheca, 2,1,4.
4. ↑ Aischylos, Prosebnice [1][2]
5. ↑ Karl Kerényi. The heroes of the Greeks. [s.l.] : Thames and Hudson, 1959. S. 41.
6. ↑ ^{a b} Robert Graves, The Greek Myths, §60.e