Organ je mechanizovaný aerofón.[1] Pokladá sa za kráľa hudobných nástrojov. Hráč (hráčka) na organe sa nazýva organista, (organistka). Prvé zmienky o organe pochádzajú z antických čias. Organ je zo stavebnej stránky najväčší a najzložitejší hudobný nástroj. Skladá sa z píšťal, registrov, vzdušníc, mechov, čerpadla vzduchu, (organovej skrine) prospektu, hracieho stola (hracej skrine) a traktúry.
Píšťaly sú hlavným zdrojom zvuku a podľa materiálu ich delíme na kovové a drevené. Kovové majú kruhový prierez a vyrábajú sa z cínu, zinku, medi alebo z tzv. organového kovu, ktorý sa vytvára zmiešaním cínu a olova. Drevené píšťaly majú štvorboký tzv. prizmatický tvar a vyrábajú sa z rôznych druhov rezonančného dreva.
Podľa spôsobu tvorenia tónu delíme píšťaly na[2]:
Register je rad znejúcich píšťal, ktorých zvuk, vytvára vzostupný tónový rad s rovnakým zvukovým charakterom (charakteristický nástup, farba tónu a intenzita). Rozmery píšťal registra sú určené menzúrou. Konštrukcia a materiál píšťal sú obvykle v celom rozsahu píšťalového radu rovnaké. V rámci píšťalového radu sa môžu využiť aj rôzne materiály a konštrukcie píšťal pri dodržaní náväznosti zvukovej charakteristiky. Tónový rozsah registra určuje počet tónov manuálu alebo pedálu.
Mechy sú zásobovateľom vzduchu. Podľa funkcie ich delíme na čerpacie a na zásobníkové. Celé vnútorné zariadenie organa je umiestnené v organovej skrini. Jej prednú časť tvorí prospekt s ozdobnými alebo znejúcimi píšťalami. Celý organizmus nástroja sa ovláda od hracieho stola (skrine), ktorý sa skladá z manuálov a pedálov. Najmladšia traktúra je elektromagnetická, zložená z elektromagnetov, dynama, kontaktov a spojovacích káblov. Tento druh traktúry umožňuje rýchle zaznenie tónu pri ľahšom chode klávesu. Hrací stôl je pritom pohyblivý. V súčasnosti je organ predovšetkým koncertným nástrojom, v latinskej cirkvi však aj hlavným liturgickým nástrojom.